Texas... prvé dojmy 👀

Je piatok a máme za sebou prvý týždeň v USA - intenzívny týždeň. Všetko je tu pre mňa nové a iné. Niečo vo mne ma stále nabáda k porovnávaniu... v zapätí ma nejaká iná moja časť zastaví. Som tu týždeň a vôbec nemám „názor“ na to, či je to tu lepšie či horšie. Najprv ma to zarazilo... ale dnes ráno mi to došlo! Veď je to vlastne na určitej úrovni JEDNO 🤍.

Tým JEDNO teraz absolútne nemyslím, že by mi bolo jedno kde a ako žijem. To absolútne nie. Skôr si uvedomujem, že veci môžu byť rovnako dobré aj keď sú iné ;). 

Začnem tým, čo je zrejmé na úplne prvý pohľad (aj z fotky :D). Príroda. 🌿 ☘️

Ja prírodu milujem. 🌱 Milujem naše lesy, hory, potôčiky. Milujem tú vôňu a tie zvuky. Pred príchodom sem bol jeden z mojich veľkých strachov práve ten, že sa mám presťahovať na okraj púšte. Že čo ja tu len budem robiť... veď pre mňa je prechádzka v lese ako terapia. Upokojí ma, naladí... S príchodom sem som teda čakala rôzne pocity, ale prišli úplne iné. Aj tu totiž vonku vonia nádherne. Momentálne úplne rovnako ako u nás na začiatku jari. Až ma to prekvapilo aký je tu vzduch príjemný. Počasie je krásne a celé dni tu svieti slnko. Napriek faktu, že už mám rada aj našu do-obednú hmlu pod horou (lebo naozaj núti človeka sa zachumlať do deky a spomaliť), tak to slnko je neskutočné. Dodáva energiu a doslova láka človeka von. Vtáčiky spievajú a východy a západy slnka sú dych berúce. ☀️ Nič tu slnku „nezavadzia“, takže vidno takmer až za horizont. Celé to čarovné predstavenie prírody je dlhé a tie farby na oblohe... no wow. Dokonca aj Teo sa hneď na druhý deň, počas hrania sa v obývačke zastavil a zavolal ma k oknu.. s tým že „maminka, pozri aká je krásna obloha“. A tak sme všetci štyria asi 20 minút v tichu sedeli na gauči a sledovali kúzla prírody. Lebo príroda, je nádherná všade. Je iná a ja som dnes za to vďačná, že je všade iná. To ona – matka Zem nám najlepšie ukazuje, že krása proste nemá štandardy (samozrejme, má to aj praktické výhody... síce si neužijeme sneh, ale „piknikujeme“ vonku na deke 😎 Teo to miluje tak veľmi, že chce ísť na piknik doslova každý deň).

Nedá mi nespomenúť jedlo. 🍉 🍇🥦 🥬

Aj keby to mohlo vyzerať, že „to zbytočne riešim“, tak pravda je, že jedlo riešia všetci. Je to pre nás palivom aj energiou (pre niekoho môže byť aj odmenou/závislosťou či trestom, ale o tom inokedy). Jedlo od babičky nás pri prvom súste dokáže preniesť do detstva a obľúbené chute nás upokoja, uzemnia... Ohľadom jedla som dostala veľa „výstrah“ už na Slovensku. Vraj to tu s jedlom bude ťažké, iné, atď.

Aké to teda je? Úplne objektívne to pre niekoho môže byť naozaj ťažké a iné. Pre mňa to chvála Bohu je takmer rovnaké. Ono to totiž závisí od toho, čo je človek zvyknutý jesť. Všetko jedlo vyrobené človekom – teda výrobky (pričom označenie „jedlo“ si ani na Slovensku niektoré z nich úplne nezaslúžia) sú úplne iné. My z výrobkov zvykneme kupovať len maslo, jogurty a výnimočne čerstvý 🧀 či smotanu. Nájsť klasický jogurt 🍦, ktorý chutí ako jogurt nám trvalo... ale našli sme (francúzsku značku). Syrov a smotany sme sa nateraz dobrovoľne vzdali, maslo je v pohode.

Avšak to, čo nám poskytuje ako jedlo naša Zem, tak to je tu úplne rovnaké.

Myslím tým skutočné jedlo (mimochodom, práve na také sú naše tela stavané) – zelenina, ovocie, orechy, kokos a olej z neho, olivový olej, vajíčka... Vzhľadom ku klíme je tu toho prirodzene ešte viac ako u nás. Na čerstvosť sa tu v tomto ohľade absolútne nedá sťažovať. Dá sa tu nájsť všetko. Áno, na jednej strane tu predávajú aj v plaste zabalenú ošúpanú mandarínku. Ale na druhej strane, hneď vo vedľajšom regáli je nádherná listová zelenina pravidelne kropená vodou, z ktorej čerstvosť doslova sála.

Samostatná kapitola je káva. American coffee sa s voňavým pressom s penou v našich kaviarňach nedá porovnávať. Ale tak, kávové zrná tu majú a kávovar si kúpime ;))

No a to najdôležitejšie nakoniec. Ľudia. Úprimne, toto bol môj najväčší strach. Opustiť svoju rodinu a kamarátov a vstúpiť do neznáma... na miesto, kde poznám len svojho manžela. Rado ma upokojoval, že mi tu bude dobre, že si tu všetci navzájom nezištne pomáhajú. Dokonca, počula som aj názory, že v USA sú ľudia milší ako u nás. Pravdou však je, že v mojom okolí boli ľudia dokonalo milí aj na Slovensku. A pomáhali mi nezištne viac ako som si kedy vedela predstaviť. Tu nehovorím o „maličkostiach“, ako úsmev, milé slovo či fakt, že ma ako tehotnú vždy pustili všade dopredu. Teraz mám na mysli pre mňa veľkú pomoc, ako kosenie, keď som nevládala, výmenu pneumatiky, keď som dostala defekt, kontrolu gramatiky v celej dlhej dizertačnej práci, nákupy liekov/potravín keď mi bolo blbo, výmenu sifónu keď praskol, vozenie Tea do škôlky, lebo som to mala ďaleko atď. Zoznam je nekonečne dlhý.

Takže akí sú ľudia v USA?

To úprimne neviem zhodnotiť, ale ľudia, ktorých som v USA stretla ja, sú skvelí. Hneď prvý týždeň nás vrelo privítali, urobili nám nákup, doniesli domáci koláčik, navrhli že mi zoberú Tea na plávanie, darovali autosedačku a plnú škatuľu šiat pre Juli a nejaké aj pre Tea (lebo tie naše kufre). Nemôžem povedať, že by mi to nahradilo mne najbližších a ani to nie je cieľom. Ale je mi tu dobre. Dokonca som presvedčená, že aj keď teraz to je pre Tea ťažšie, tak že tu bude skvelo aj jemu. Už teraz má kamaráta, ktorý sa s ním veľmi chce hrať napriek tomu, že si nerozumejú :D.

PS: kufre prišli. 

Bol to vlastne malý zázrak. Jeden z tých kufrov nestihli naložiť v Chicagu (čo len potvrdzuje, že Radove tempo je fakt neuveriteľné... my sme stihli let, ktorý nestihol náš kufor :D). Čiže nám len dali info, že ho poslali ďalším letom a za pár dní dorazí až k nám kuriérom... to bolo upokojujúce. Lenže toto bol vlastne menej dôležitý kufor. Všetky emocionálne dôležité veci totiž boli v tom druhom kufri. A ten sa úplne stratil už pred Mníchovom. S Radom sme prestávali veriť, že ho ešte nájdu, lebo letecké spoločnosti nemali ani tušenia, kde by mohol byť. A on k nám dorazil! Scanovací štítok sa zošuchal, takže už v Mníchove ho nenaložili na správne lietadlo. Ale môj „predvídavý“ manžel nalepil na kufre ITO (invitational travel order), kde je uvedená adresa a tak nám kufor podľa toho rovno poslali. On, ten stratený dokonca prišiel o 2 hodiny skôr ako ten, o ktorom sme vedeli.

PS2: Honey-ho dovoz k nám je práve v procese. 

Držte prsty, aby to celé klaplo a aby to Honey zvládol. Jednoduché to teda nie je a ak to vyjde, tak zas len a len vďaka pomoci skvelých ľudí v našom okolí.

PS3: Nedá mi to nespomenúť... Celkom som sa totiž nasmiala 😅. 

Práve sme večerali. Mali sme praženicu, ale nestihla som

upiecť chlieb. Teo ju zjedol čistú, ja s kelovou plackou z obeda a Rado si víťazoslávne vybral žemľu z mrazu a dal ju do mikrovlnky. Konkrétne, išlo o žemľu, ktorú starostlivo vyberal – vraj sa najviac podobá nášmu pečivu. Sadol si k Teovi, a Teo: „tata, smrdíš!“. Rado urazený na mňa: „Miláčik, smrdím?“ Som mu povedala, že keď prišiel z roboty a dal mi pusu, tak voňal... že neviem. Na to pohol žemľou mojím smerom a vtedy ten smrad prišiel aj ku mňa... to tá žemľa smrdela 😅. Rado len zhodnotil, že nechápe ako môžeme mať taký „čuch“ a tak vyvinutú „chuť“ a Teo sa ešte po 5 minútach, keď vošiel do kuchyne opýtal čo sa stalo mikrovlnke, že to tam tak smrdí 😅. Takže áno, výrobky tú sú fakt iné 😅.

Viac tvorby aj na INSTAGRAME.