• Leuš

Cesta do Texasu... alebo na tři krále o krok dále...

Aktualizováno: 9. 1.

Vonku je ráno, pre moje telo noc a hlava sa to snaží nejako spracovať. Ešte včera ráno som si pila kávičku v svojom kresle vo vysnívanom malom domčeku pod horou a teraz sedím na gauči v dome na „púšti“ a spracovávam posledných 48 hodín môjho života.


To, že to píšem na blog je pre mňa samú zvláštne... dal mi to ako návrh môj skvelý kamarát z detstva, že pre neho samého by bolo zaujímavé si niekde prečítať ako si žijeme. Najprv som si tým nebola istá, ale ráno v sprche mi hlavou prebehla myšlienka a teraz už sedím a píšem :D.


Kto ma trošku pozná, tak vie že manžel je vojak – pilot stíhačiek, pre ktorého je práca nie len poslaním ale aj splneným detským snom. Máme spolu nie len 2 úžasné deti, ale aj veľmi pekný vzťah. Manžel bol vyslaný na výcvik do USA už v marci, pričom ja som zostala tehotná spolu so 4-ročným Teom doma. Ten čas „od seba“ nás oboch veľmi posunul (lebo náročné situácie sú ako stvorené pre osobný rast)...o tom raz možno inokedy. Každopádne, mali sme dostatočný priestor si uvedomiť, že chceme byť spolu. Fyzicky spolu. A tak, sme sa včera ako rodina presťahovali do USA... na nevieme ako dlho (predpoklad je 1,5 roka, ale v armáde je isté len to, čo bolo).


Takže, cesta. Jeden veľký zážitok....


Na letisko do Viedne nás odviezli Alex s priateľom. Som za to Bohu aj im obom aj všetkým okolnostiam neskutočne vďačná. Úprimne, pocit hlbokej vďaky som mala už ráno, tesne pred cestou. Do auta som totiž nasadala s gučou v bruchu tak veľkou, že od predošlého večera som nedokázala zjesť nič okrem pomixovanej zeleninovej polievky. Adam však s pokojom Angličana naložil veci do auta, ani raz nepripomenul „že by sme už mali ísť, lebo nestíhame“ a Alex sa mi absolútne nepodarilo vtiahnuť do svojho módu „ja sa bojím zmien a navyše opúšťam milovaných ľudí, miesta atď“. Od prvej chvíle mala ten svoj nákazlivý úsmev a s detskou úprimnosťou bola nadšená z toho aké veľké dobrodružstvo nás všetkých čaká. To jej sa mňa podarilo vytiahnuť smerom hore – k pocitom zvedavosti a vďaky.


Na letisku vo Viedni som sa najprv schuti zasmiala. Prišli sme asi len hodinu pred odletom. S Juli v šatke, Teom v ruke, Honeym (psíkom) na vodítku a Radom ovešaným vecami sme sa ponáhľali na check-in a ja som sa normálne nahlas smiala. „Miazgovci na cestách“. Smiech ma prešiel, keď nám pani na check-ine povedala, že pes je príliš veľký a na palubu nesmie. Bola naozaj milá a mala som z nej pocit ľudskosti. Lenže, pravidlá sú pravidlá, a nás čakal ešte prestup v Mníchove a v Chicagu. S tým, že aj keby nás ona pustila, v Mníchove kompromisy nerobia (čo som už o 2 hodiny mala „tú česť“ vidieť na vlastné oči). Pes do podpalubia už nevošiel, pre-bookovanie letu by stálo 2200€ a noc vo Viedni (na čom som nemala energiu – lebo pri kojení nepomáha ak žalúdok je tak stiahnutý, že odmieta jedlo). Takže, prvá skúška, či to s tou Amerikou myslím vážne. Do odletu zostávalo asi 30 minút. Pozrela som na Rada, povedala mu, nech volá Alex, aby prišli po Honeyho. Pani na letisku som dala vodítko s milovaným psíkom a poprosila ju, aby ho postrážila kým po neho príde Alex. Čupla som si k už plačúcemu Teuškovi, ktorý videl, že jeho psík asi nejde a sľúbila mu, že s tatom zariadime, aby do týždňa prišiel za nami. Pani v šoku zobrala vodítko, lístoček kde som jej napísala číslo na Alex :D , dala nám lístky a my sme bežali do lietadla. Bežali doslova. Nastupovali sme poslední. Pre mňa to bol výkon na pokraji mojich fyzických síl (lebo Juli v šatke , Tea som ťahala za ruku a kondičku rozhodne nemám ako pilot stíhačiek).


Mníchov – kapitola druhá... Poučení z Viedne sme sa nikde nezdržiavali a šli rovno na kontroly, aby sme stihli let do Chicaga. Zatiaľ čo vo Viedni sme bežali na malý autobusík s milým šoférom ( ktorému tá skvelá pani, čo nám strážila Honeyho aj zavolala – nech nás počká), tak v Mníchove sme sa prepravovali po letisku už metrom. Vďaka Juli nás púšťali všade bokom a všetky kontroly boli pre nás v pohode. Akurát tu som zažila ako „pravidlá nepustia“. Vedľa nás totiž cez letiskovú kontrolu prechádzala veľmi milá, slušná rodinka s malým, odhadom 1,5 ročným dieťaťom. Slečna na prepážke pozrela covid test a s úplným odmeraním im povedala, že je starý a musia si urobiť nový. Ich test mal 2 dni. Otec rodiny jej vysvetľoval, že je to PCR test, že si dva krát skontroloval, že ten platí 3 dni, že si ho naschvál zaplatili aj keď antigén stojí o 90% z ceny menej, lebo že by to proste s malým na poslednú chvíľu deň pred odletom všetko nestihli. Napriek tomu, že boli očkovaní, mali testy s podstatne menšou chybovosťou ako antigény, boli očividne zdraví a mali malé dieťa, s tou slečnou to ani nehlo. Pravidlá tohto letiska hovoria o akomkoľvek teste nie staršom ako 24 hodín. Len im dookola opakovala, že si majú ísť urobiť nové testy a prebokoovať let. Fakt som bola v šoku a ešte to vlastne spracovávam... pravdepodobnosť, že by boli nakazení Covidom je pri 48 hodín starom negatívnom PCR teste podstatne menšia ako pri aktuálnom antigénovom teste. Tu mi proste chýbala nie len ľudskosť, ale ešte aj logika. Každopádne, Teo si všimol, že sme nikde nečakali v radoch a ani nebežali do lietadla. Ďakujem za to, že mi to s nadšením v očiach povedal a ja som mala možnosť sa zamerať na to pozitívne. Keď sa nad tým dnes zamýšľam, asi som sa mala naučiť, že to, že ja žijem „v bubline“, neznamená, že si tú bublinu viem preniesť „len tak“ hocikde. (Aby som ešte vysvetlila pojem „bublina“... označila tak môj život moja krstná, ktorá bola v lete u nás. Bol tam totiž citeľný pokoj, žiadne správy/televízor či rádio. Boli sme u kaderníčky/kozmetičky/na dňoch radosti...predstavila som ju, sestru aj mamku pomerne dosť veľa ženám v mojom okolí a nikto sa nebavil o covide, o tom „ako je to dnes ťažké“, o opatreniach a tak. Popíjali si kávičku s cigaretkou na terase a bolo nám všetkým krásne).


Let bol fajn. Bol dlhý (9 hodín), boli sme už všetci unavení a nebolo to zrovna jednoduché, ale som na nás veľmi hrdá ako sme to všetci zvládli. Zachovali sme si pokoj a hľadali radosť. Juli bola úplne v pohode. S Radom sme sa celý čas striedali v „tancovaní“ s ňou v šatke na 1m2 voľnej plochy pri WC. Pri Teovi som si uvedomovala viac ako kedykoľvek predtým, že ho vediem dobrým smerom – k tomu, aby si všímal to pozitívne a bol vďačný aj za maličkosti. Bol úplne nadšený z jedla! Z toho, že je teplé – varené. Z toho, že dostal aj kúsok ovocia, žemľu, maslo a pár gumených cukríkov. Aj keď nevládal, žemľu si prosil natrieť na neskôr, so slovami že jedlo je vzácne a my si ho predsa vážime. Pozrel si rozprávku, a potom nám vysvetlil, že on sa musí ísť prejsť po lietadle, lebo sa potrebuje pred spaním „vybiť“ a inak začne vystrájať :D. Takže nás upozornil a asi 30 minút behal po chodbičkách. Na každého však dával pozor a ja som si povedala, že je vlastne nádherné ako vníma svoje telo. Potom si na mňa ľahol a zaspal.


Chicago – kapitola tri... Aj tu sme mali snahu uplatniť postup „nikde sa nezdržiavať a v pohode stihnúť prestup“. Lenže, snaha stroskotala pri „presune batožiny“ . Rado čakal na kufor. Jeden prišiel a druhý sa neobjavoval na pásoch. Mala som pocit, že treba ísť ďalej hoc aj bez kufra, ale Rado veril, že ho nájdu. Myslím že sa nechcel zmieriť s myšlienkou, že sme sa s Teom odhodlali ísť za ním, s tým, že sme si zobrali naozaj len pár vecí, ktoré sú pre nás cenné. A že dôjdeme nie len bez psíka, ale aj bez tých vecí. Každopádne, pán s vysielačkou ktorý dohľadával batožinu mu vysvetlil, že on na našom mieste beží na lietadlo a batožinu nerieši. Takže ten jeden kufor čo nám ostal sme dali na ďalší check in a utekali sme na lietadlo. Pri check-ine nám pani povedala, že toto sa nám ani neoplatí skúšať, že si máme radšej rovno pre-bookovať let a za-bookovať hotel. Ale, ona nepozná tempo môjho manžela....


Mali sme 25 minút. Čiže sme bežali. Rýchlejšie a podstatne ďalej ako vo Viedni. Najprv na vlak, ktorý nás mal odniesť na terminál. Potom na kontrolu pásov, víz. Potom cez letiskovú kontrolu. V USA sa ešte aj vyzúva! A tu to už bolo úplne na hrane. Teo plakal kvôli kufru. Ja som bola unavená (v tomto momente sme cestovali už vyše 18 hodín) a Rado zrýchľoval. Zatiaľ čo vo Viedni bol príliš rýchly na nás, tu v Chicagu už aj sám na seba. Je mu cťou, že nás ťahal sa sebou, niesol nám všetky príručné batožiny, kabáty, deku aj plyšáky, ale toto bolo už fakt dosť aj na neho. Pri kontrole zabudol vybrať notebook z tašky, takže musel ísť bokom a na kontrolu ešte raz. Ja s deťmi som prešla, s tým, že idem dopredu na terminál a on nás dobehne. Do toho všetkého sme si znovu na skúsenosti overili ako dôležité je komunikovať jasne. Pýtala som sa ho počas behu na číslo terminálu. On mi povedal „smer“. Bolo tam totiž na tabuľke B 1-24. On ako pilot mi povedal rovno „kde mám bežať aby som si nemusela vyhodnocovať informácie“. Takže použil číslo 24, aj keď náš terminál bol 19. Pravdou je, že ešte predtým mi v sms-ke poslal číslo 19, ale mňa mobil do ruky vziať fakt nenapadlo. On mi vraj ešte medzitým ako sme bežali a neskôr som brala veci z kontrolného pásu, kontrolovala Juli a ťahala unaveného a smutného Tea povedal čislo „19“ a dokonca tvrdí že 3x, ale toto môj mozog vôbec nezaregistroval. Ja som si zafixovala 24, tak som bežala tam. Ten 24 bol samozrejme úplne posledný a úplne najďalej (konkrétne 24-ty v poradí na super dlhej chodbe, kde okrem terminálov boli aj reštaurácie a obchody). Došla som tam a tam mi milý pán hovorí, že San Antonio je na 19-ke. Ja som bola tak presvedčená o tom, že môj manžel vie odkiaľ letíme, a že ja si fakt čísla pamätám, že som šla chlapíka, ktorý kontroluje lístky na konkrétny let a pracuje na letisku! presviedčať o tom, že sa pomýli on :D. Až sme sa obaja na tom zasmiali (ja aj ten chlapík) a ja som s deťmi bežala späť. Rado nás už čakal na 19-ke a vďaka tomu že odťukol lístky nás počkalo aj lietadlo.


Sedeli sme v poslednom lietadle. Emócie už podporovala aj únava. Povedala som Radovi, že to aký je príliš rýchly nás vlastne spomaľuje. Že nám to skomplikovalo letiskovú kontrolu aj cestu na terminál. Na sekundu to vyzeralo na hádku (o tom, aké číslo mi on povedal). ALE dokázala som sa zastaviť. Dokázala som si povedať že je úplne jedno kto ma pravdu. Že to už náš zážitok nezmení, a že v emócii ešte nikto nič nevyriešil. Dala som mu pusu a rozhodla sa byť ticho a premýšľať nad tým, za čo môžem byť vďačná. A uvedomila si, že som vďačná sama sebe za to že som ticho a že tu nevyhralo moje ego. Zobudila by som totiž Juli a rozhodila Tea (lebo hádajúci sa rodičia je to posledné čo dieťa potrebuje). Tu je ešte dôležité poznamenať, že Rado chvalabohu zostal ticho tiež... lebo keby mal potrebu povedať „posledné slovo“, tak ho asi udusím ... kým totiž prišiel vo mne pocit vďačnosti, tak to chvíľu trvalo. Inak, toto bol asi môj prvý zážitok, kedy som naozaj na pokraji všetkých svojich síl dokázala byť VEDOMÁ. Lebo ono sa to jednoducho robí ráno pri kávičke, a aj sa jednoducho o tom hovorí a radí iným...ale v takej situácii...


Kapitola štyri.... Prišli sme do San Antonia. Ani neviem prečo som z prázdneho letiska s nie úplne čistými záchodmi mala lepší pocit ako v super moderných a čistých letiskách predtým. Už v lietadle boli ľudia milší ako v Európe. Teda, lepšie povedané každý s kým som komunikovala za celú cestu bol slušní a milí, ale tu som to cítila akoby viac od srdca. Jedna černoška ma zastavila a povedala Juli: „you are such a cute peanut“ a bolo to také milé a od srdca, že zvažujem že Juli bude mať prezývku „peanut“. Po ceste z Chicaga do San Anonia sa stratil aj náš druhý kufor (čo ma už ale vôbec neprekvapilo ani nerozhodilo). Teo už bol z toho taký hotový, že ani neplakal len čumel ako je toto možné :D. Ja som si s Juli v šatke (s pár prestávkami keď ju mal Rado to už bolo 24 hodín v kuse) k nemu sadla na lavičku a s tou najväčšou úprimnosťou mu od srdca povedala, že nie je dôležité, kde sú naše veci, ale že sme spolu. Bol to vlastne nádherný moment.


V San Antoniu nás čakal Radov kolega a kamarát. Čakal nás s úsmevom, pokojom a nakúpeným jedlom v našom aute. Zaviezol nás na kraj mesta a on ešte pešo prešiel v noci kúsok na ubytovňu (so slovami aby sme sa tam nemuseli motať). Úžasný človek. Som veľmi vďačná, že obaja s Radom sme obklopení takými ľuďmi.


V aute nás ešte čakalo posledné „prekvapko“. Rado objednával sedačku pre Tea a vajíčko pre Juli. Namiesto vajíčka však prišla iba konštrukcia, kde sa má vajíčko pripútať. Takže chúďa Juli musela aj zvyšok cesty byť na mne. Ako nepríjemná, ale v tejto chvíli už len maličkosť boli soplíky v nose. Z klímy v lietadlách sme mali suché nosy všetci. Ja s Radom sme to dospelácky zvládli. Teo si rozškrabal nos a Juli dosť slušnú časť cesty autom mrnčala alebo plakala. Rado teda ešte odšoféroval 2,5 hodiny na ubytovňu (čo ale nie je výstižné pomenovanie, lebo ako dočasné ubytovanie sme dostali slušne zariadený 4-izbový domček s malou vyprahlou záhradkou). Ja som sa veľmi snažila mu „pomáhať nezaspať“. V praxi to vyzeralo tak, že som zadriemavala tak každých 5 minút na asi 3 minúty :D. Rado sem tam prešiel po stredovej čiare, pri čom zvuk nás oboch preberal k vedomiu. Ale dal to na pána.

Okrem týchto zážitkov som si ešte uvedomila, že som sa takmer celý čas usmievala a ľudia sa na mňa usmievali späť. Púšťali nás dopredu nie len pracovníci letísk kvôli Juli, ale aj samotní spolu-cestujúci. Pár ľudí ma aj zastavilo a povedalo aká je Juli krásna, alebo Teo poslušný alebo ja odvážna. Dokonca, si to všimol aj Rado. Povedal mi „Láska, na teba sa úplne každý usmeje. Keď máš Juli v šatke a Tea pri sebe, ste okúzľujúci“.


Uvedomila som si aj, že Alex s Adamom sa bez jediného povzdychu v Bratislave otočili a šli na letisko po nášho psa. Potom mi napísala ešte správu a zavolala, že Honey je v pohode, že mu dali papať a že to urobili vďačne. Až som mala slzy v očiach keď mi to v tom behu celé došlo.


Na druhej strane, k pokoju v srdci či osvieteniu či ako si to kto nazve mám ešte fest ďaleko. Po príchode na miesto, kde sme si šli po kartu od domu sa vo veľkej vchodovej hale Teo rozplakal. Že sa mu tu nepáči a chce ísť domov. Juli plakala v tomto momente už asi 10 minút a ja som namiesto upokojenia svojich detí posadila Tea do kresla, Juli položila vedľa seba a plakala s nimi. Bolo mi smutno... Za psíkom, za domovom, za rodinou a kamarátmi a dokonca aj za vecami! Premýšľala som, či to bolo správne rozhodnutie tu ísť, keď sa po ceste toto dialo a fest smutno bolo už aj Radovi. Pekný domček však potešil Tea tak, že som sa po 25 hodinách cesty s ním ešte hrala na schovávačku (v USA má asi každá miestnosť šatník a kuchyňa minikomôrky!) a Juli si naplno užila že konečne leží rozbalená a nie je popučená a spotená v šatke. Dokonca aj tie sople jej zmizli keď sa začala usmievať J.


Takže ak to zhrniem... pre mňa sú tohtoroční traja králi o veľký krok ďalej. Nie len fyzicky – na iný kontinent, ale aj v sebe. O obrovský krok. Ako sa hovorí „ráno múdrejšie večera“. Na problémy s batožinou a psíkom a na to všetko som sa dnes ráno už dokázala pozrieť z iného uhla pohľadu. Ešte včera som totiž mala myšlienky o tom ako je možné, že tie letecké spoločnosti majú na všetko prísne systémové pravidlá, ale tie pravidlá sú očividne na dve veci... Až dnes som dokázala urobiť krok späť. Uvedomiť si, že všetko čo človek v živote zažíva je odrazom jeho samého. Jeho vnútra, postojov, názorov. Veď to ja sama som posledné dni o sebe s hrdosťou hovorila, že mne veľa vecí netreba... že si vystačím s málom. Že človek k šťastiu veci nepotrebuje. Bola som na seba hrdá, lebo som nás zvládla všetkých pobaliť do 2 stredne veľkých kufrov a v dome ostalo len pár vecí... (Rado ma tiež viac krát za to pochválil). No a teraz si len zažívam to, o čo som si koledovala. Veď už toľko krát som na vlastnej koži zažila, že Boh má zvláštny zmysel pre humor. Takže, nech sa páči... Teraz si môžem vyskúšať či naozaj veci nepotrebujem... či to, čo o sebe tvrdím je pravda. A zisťujem že úplne nie.. chýba mi nie len tá odsávačka na sople a krémik na ekzém, ale aj také hovadiny ako napr. kefa na vlasy (lebo tá moja je lepšia ako tá čo mi Rado kúpil :D... až mi je zo seba smiešno). Zároveň však, táto cesta mi potvrdila, že za uplynulý rok sme sa s Radom obaja veľmi posunuli. Predtým by sme toto nezvládli, kvôli hádkam pravdepodobne ani nestihli všetky lety a tak ďalej... to zlé by sa nabaľovalo ako snehová guľa. Veď obaja sme za posledných 48 hodín zažili toľko situácií, kedy sme mohli „vinu“ zvaľovať jeden na druhého a vyčítať si úplne všetko (lebo to s tým Honeym, to bolo napr. moje presvedčenie, že ho zoberú a sedačku pre Juli objednával Rado...). Namiesto toho sme pri sebe stáli. Mám za sebou jeden z najnáročnejších dní môjho života. Ukázal mi kde som... ktoré „lekcie“ zvládam lepšie a kde som ešte úplne mimo (nie len to s tými vecami, ale aj to že sme všade bežali o nás niečo hovorí... Keď sme vystúpili v San Antoniu, a mali ísť už len do auta, tak Teo rovno začal behať. On si totiž myslel, že na letiskách sa proste vždy beží :D .... v niektorých chvíľach je to s nami ako rodičmi na zaplakanie :D).


Takže, pre mňa veľká škola života – „dovolenka v Amerike“ - ako sme to pre Tea nazvali, začína. Už si len prajem, nech ju zvládnem s pokojom v srdci a dostatočnou pokorou a nadhľadom aby som pochopila životné lekcie.


PS: článok odsuhlasený aj Radom ;) – vníma to rovnako

331 zobrazení1 komentář

Nejnovější příspěvky

Zobrazit vše