ĎAKUJEM deťom za motiváciu 💜
Mojou najväčšou motiváciou v živote je Teuško. To práve jemu vďačím za to, že som sa na tú cestu sa o seba s láskou starať dala. Pomoc som dostala od neskutočného množstva vzácnych ľudí, lenže bez toho prvého impulzu... bez toho, by to asi nešlo. Ako to? 🧐
1. Pre deti čokoľvek
Verím, že každý rodič chce pre svoje dieťa to najlepšie. Samozrejme, pre rôznych ľudí to znamená rôzne veci. Pre mňa (a myslím, že sa tu nájde väčšina žien) to napríklad v jeho bábätkovskom veku znamenalo upraviť si svoju stravu počas kojenia tak, aby ho nebolelo bruško, starostlivo vyberať a pripravovať prvé príkrmy (a milión iných drobností).
Časom mi život ukázal, že to najlepšie čo mu môžem v živote dať sú vlastne 2 veci:
Svoj aktívny čas
Čo znamená naozaj aktívny. Deti málokedy potrebujú hračky či iné „veci“. Deti potrebujú plnú pozornosť [1] dospelého človeka, ktorý s nimi trávi svoj čas rád. Sú dokonalé. Ich predstavivosť je neobmedzená. My dospelí ani nemusíme nič vymýšľať.. oni to všetko urobia za nás. Stačí, ak im budeme parťákmi. Ak si na prechádzke vonku nájdeme podobnú halúzku ako oni a zrazu sa otvoria neobmedzené možnosti hier a zábavy (golf, hľadanie pokladov, šermovanie, strieľačky...). No a na to, aby som sa mu vládala aktívne venovať, potrebujem mať silu a energiu. Toto sa nedá, ak si po práci nevládzem ani zaliať kávu. Nedá sa to ani keď po jedle zaspávam a ani keď mi už moje telo skrz rôzne zdravotné komplikácie doslova kričí, že sa o neho nestarám.
Dobrý príklad
Deti kopírujú svojich rodičov. Všetci sme túto vetu už počuli. Avšak, keď som si v najťažšom období svojho života uvedomila aká hlboká pravda to je, až ma zamrazilo. Deti totiž kopírujú všetko. Sú ako čisté pásky, kde sa nahráva celý film. Slová ktoré hovoríme, gestá, ktoré robíme, to čo vkladáme do úst, to čo rozprávame o iných, to ako sa správame k veciam, zvieratám, prírode aj iným ľuďom, a dokonca aj to ako sme zdraví. Dedičnosť chorôb je známa vec. Pravdou však je, že nededia sa choroby. Geneticky sa dedia rôzne pred-dispozície na dané choroby a tie sa potom aktivujú alebo neaktivujú, podľa podmienok – teda podľa životosprávy. Inými slovami:
„Genetika nabíja zbraň, ale životný štýl potiahne spúšť“. Po tomto uvedomení som si povedala, že ako prvé chcem dať Teuškovi príklad zdravia. Chcem mu ukázať, že na všetkom čo robím a aj na tom ako to robím, záleží. Deti totiž nikdy nerobia to, čo im kážeme. Oni vždy robia to, čo vidia.
2. Ukazujú nám, ako sa má človek cítiť
Pre deti je úplne normálne ráno vstať tak plné energie, že rovno z postele niekam utekajú. Je pre ne bežné celý deň behať, hrať sa, vymýšľať, tvoriť atď. a večer nechcieť zaspať. Sú mi obrovskými učiteľmi v tom, ako sa chcem v živote cítiť. Ja už neverím tomu, že vekom sa to nedá... ani podobným blbostiam. Chcem ráno vstať a rovno sa s Teušiakom pretekať do kuchyne. Chcem robiť celý deň svoju prácu najlepšie ako viem a mať poobede kopec energie nie len navariť/upratať/postarať sa o náš mini zverinec, ale aj tu byť prítomne pre ľudí, ktorých milujem najviac. Chcem mať síl sa hrať s Teom a vnímavo vypočuť svojho manžela. Chcem si užiť každý deň a zároveň byť pozitívnym svetielkom pre každého, koho v ten deň stretnem.
Predpokladám, že existuje viacero cestičiek k tomu, aby sa toto stalo realitou. Pre mňa bolo na začiatku najjednoduchšie vykročiť na túto cestu skrz jedlo. Je totiž „uchopiteľné“. Jedlo je hmotné a plne v mojej réžii. Ja v žiadnom prípade ale netvrdím, že je to jediná správna cesta pre každého. Vyberajte si srdcom ;).
[1] Nehovorím o pozornosti 24 hodín 7 dní v týždni. Hovorím skôr o tom, že je dobré si vyhradiť nejaký čas pre deti a vtedy sa venovať len a len im. Nevariť medzitým, nesledovať príspevky na mobile ani nepremýšľať nad tým, čo všetko ešte dnes treba vybaviť.